Prečo The Cure nie sú celkom goth?
The Cure sa objavujú na každom zozname „gotická hudba" a zároveň sú príliš popový, príliš zvláštni, príliš všetko naraz na to, aby tam skutočne zapadli. Ak si niekedy skúšal/a nalepiť im konkrétnu nálepku, vieš, že to nie je také jednoduché.
The Cure je kapela, ktorá vyrástla z post-punku a roky balansovala medzi new wave, pop rockom a tmavšími zvukmi bližšími gotiku, no nikdy k nemu úplne nepatrila. Ich hudba aj vizuál čerpali z mnohých zdrojov naraz, čo znamená, že otázka „sú The Cure goth?" nemá jedinú jasnú odpoveď. Práve táto nejednoznačnosť z nich robí taký zaujímavý prípad na analýzu.
V tomto článku nájdeš:
- prečo zvuk The Cure uniká klasickej definícii gothic rocku
- čo si Robert Smith požičal z gotickej estetiky a čo vytvoril po svojom
- prečo má rozlíšenie medzi gotikou a post-punkom zmysel, keď skladáš štýling inšpirovaný touto scénou
Tak teda začnime.
Prečo sa The Cure vymyká jednoduchým definíciám?
The Cure je jedna z tých kapiel, ktoré sa hodia do viacerých škatuliek naraz, no v skutočnosti do žiadnej poriadne nezapadajú. Diskografia skupiny zahŕňa temný post-punk, melancholický new wave, gitarový pop aj psychedeliu. Nie je to náhoda ani umelecký chaos, ale vedomé pohybovanie sa medzi žánrami počas celých desaťročí.
Nálepka „gotická" priľnula k The Cure hlavne vďaka niekoľkým albumom z začiatku osemdesiatych rokov, ako napríklad „Pornography" či „Faith". Zvuk týchto platní je hustý, pochmúrny a plný nepokoja. Už „The Head on the Door" z roku 1985 však ukazuje úplne inú tvár kapely, oveľa popovejšiu a tanečnejšiu. Ťažko hovoriť o jednotnom gotickom projekte, keď každé ďalšie vydanie znie úplne inak.
Treba tiež pamätať, že The Cure pôsobili v čase, keď hranice medzi subkultúrami boli plynulé a ešte len sa formovali. Začiatok osemdesiatych rokov bol momentom, keď sa post-punk rozvetvoval niekoľkými smermi naraz a žiadny z nich ešte nemal jasný názov ani ustálený súbor pravidiel. The Cure vznikali spolu so žánrami, nie po nich, takže prikladať dnešné nálepky na to obdobie bude vždy trochu prehnané.
K tomu pristupuje aj otázka imidžu. Robert Smith s rozcuchanými vlasmi, rozmazanou rtěnkou a čiernymi oblečením sa stal jedným z najrozpoznateľnejších obrazov osemdesiatych rokov. Tento imidž silno spojil kapelu s gotickou estetikou v očiach širokej verejnosti, aj keď hudba práve v danom momente znela skôr ako letný rádiový singel než pochmúrny konceptuálny album. Obraz priľnul silnejšie ako zvuk. Charakteristický štýl Smitha, s naježenými vlasmi a nedbanlivo čiernym oblečením, dnes pripomína atmosféru, ktorú zachytávajú čiapky v grunge štýle dostupné pre fanúšikov tejto estetiky.
Preto otázka, či The Cure sú goth, nemá jednu jednoduchú odpoveď. Záleží na tom, o ktorom období ich tvorby hovoríš a čo pod týmto pojmom rozumieš.
Ako znie hudba The Cure v porovnaní s klasickým gothic rockom?
Klasický gothic rock, ako Bauhaus, Sisters of Mercy či Siouxsie and the Banshees, stojí na niekoľkých rozpoznateľných prvkoch: silnom, rytmickom base, chladných gitarách vytvárajúcich hustú stenu zvuku a vokáli s výraznou dramatickosťou. Texty sa točia okolo smrti, rozpadu, náboženských obrazov a existenciálneho strachu. Zvuk je zámerne surový a ťaživý.
The Cure siaha po časti týchto prostriedkov, ale robí to inak. Robert Smith píše piesne o rozchodoch, túžbe a depresii, no hudobná vrstva je často mäkšia a melodickejšia ako u spomínaných kapiel. Aj na temnejších albumoch sa objavuje priestor a istá krehkosť, ktorú v tvrdšom, lineárnejšom gothic rocku hľadáš márne.
Dobrým príkladom je „Disintegration" z roku 1989, často označovaný za vrchol temnej fázy kapely. Album znie husto a emocionálne ťaživo, no produkcia je veľmi starostlivá, až luxusná. Vrstvy syntezátorov, rozsiahle aranžmány, dlhé, rozlievajúce sa skladby. To je úplne iný prístup ako surová, takmer asketická estetika raného Bauhaus či prvých platní Sisters of Mercy, kde zámerná drsnosť bola súčasťou posolstva.
Navyše The Cure nikdy neopustili zmysel pre humor ani ľahkosť. Singly ako „Close to Me" či „Friday I'm in Love" sú jednoducho dobré popové piesne, bez akéhokoľvek temného podtextu. V gotickom rocku by takýto štýlový obrat bol ťažko predstaviteľný, pretože tento žáner sa drží svojej atmosféry veľmi dôsledne.
Rozdiel je počuť aj v tom, ako obe strany narábajú s rytmom. Gothic rock často stavia na hypnotickom, jednotvárnom pulzovaní, ktoré buduje napätie opakovaním. The Cure to vedia tiež, no rovnako radi siahajú po ľahkých, poskakujúcich gitarových riffoch a melódiách, ktoré ti uviaznú v hlave po prvom počutí. Je to skôr piesňový inštinkt ako žánrová disciplína.
Práve táto rozmanitosť zvukov robí z The Cure samostatný jav, ktorý čerpá z gotiky, ale nepodrobuje sa jej pravidlám.
Imidž The Cure a gotický štýl obliekania
Čo si Robert Smith požičal z gotiky a čo vytvoril po svojom?
Robert Smith je jedna z najrozpoznateľnejších tvárí osemdesiatych rokov, no jeho vzhľad nikdy nebol čistou citáciou z gotickej estetiky. Rozcuchané čierne vlasy, rozmazaný rúž, tiene pod očami a voľné, tmavé oblečenie, to sú prvky, ktoré sa spájajú s gotickou scénou, ale Smith ich kombinoval úplne inak ako napríklad Peter Murphy z Bauhaus.
V gotike osemdesiatych rokov dominovali úzke siluety, čipky, viktoriánske odkazy a precízny výber doplnkov. Smith išiel opačným smerom: voľné svetre, rozmazané kontúry make-upu, celkový dojem neporiadenosti. Nebol to štýl postavený na disciplíne, ale na určitom druhu umeleckej ľahostajnosti voči výslednému efektu.
Oplatí sa pozrieť na konkrétne kúsky z jeho šatníka, pretože práve tie odlišujú tento look od klasickej gotiky. Namiesto priliehavých nohavíc z eko kože alebo korzetu nosil Smith široké čierne nohavice a svetre s voľným úpletom, často s viditeľne natiahnutým golierom. Namiesto precízne vybraných strieborných doplnkov sa objavovali náhodné ozdoby, ktoré k sebe nemuseli ladiť. Make-up vyzeral, akoby bol nanesený bez zrkadla, a presne o to išlo.
Ako sa obliekali fanúšikovia The Cure a kde hľadali inšpiráciu?
Fanúšikovia The Cure z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov si budovali štýl na pomedzí viacerých prúdov. Čerpali z post-punkového minimalizmu, ale aj z new wave a bežnej každodennej módy tej doby. Čierne nohavice, veľké košele, kabáty z second handu a vrstvy, ktoré k sebe nie celkom pasovali, to bol ich poznávací znak.
Zaujímavé je, že mnohí z nich sa s gotikou ako takou vôbec nestotožňovali. Nechodili do gotických klubov ani nehľadali topánky na platforme. Inšpirovali ich konkrétne albumy a nálada, ktorá z nich vychádzala, nie príslušnosť k subkultúre s presne danými pravidlami obliekania. Vzťah medzi gotickou hudbou a módou fungoval tu menej doslova ako pri iných subkultúrach.
Ak chceš dnes niečo z tohto klimatu zachytiť, máš dosť možností bez toho, aby si siahala po hotových setoch z regálu. Voľná čierna košeľa z hrubšej bavlny, nosená so širokými nohavicami a kabátom z bazáru, dáva podobný efekt. Kľúčové sú proporcie: všetko trochu príliš veľké, trochu príliš dlhé, bez výrazného centrálneho bodu celej kombinácie. Vyhni sa príliš priliehavým kúskom, pretože práve tá nepresnosť tu vytvára správnu atmosféru.
Dnes sa táto estetika vracia v podobe voľných čiernych vrstiev, oversizových svitrov a make-upu, ktorý zámerne nevyzerá dokonale. Je to dobrý príklad toho, že gotická móda v rôznych podobách má veľa odtieňov a nie každý z nich potrebuje nálepku, aby dával zmysel.
Prečo vôbec záleží na hranici medzi gothom a post-punkom?
Pre niekoho, kto má rád hudbu a štýl osemdesiatych rokov, môže táto hranica pôsobiť ako akademická zaujímavosť. Ale ak skladáš outfity inšpirované konkrétnou scénou, rozdiel medzi post-punkom a hudbou gothic rock sa prejaví vo veľmi konkrétnych voľbách, iných strihoch, iných tkaninách, inom spôsobe kombinovania.
Post-punk, ku ktorému má bližšie The Cure, staval na istej surovosti a nedbajnosti. Voľnejšie strihy, bavlnené tričká s potlačou, odrané džínsy, vrstvy bez jasného plánu. Gotický štýl osemdesiatych rokov smeroval k väčšej teatrálnosti, čipkám, úzkym siluetám a precíznosti. Priliehavé saká, dlhé sukne z ťažkých tkanín, doplnky vyberané s jasným zámerom. Keď vieš, odkiaľ daný vzhľad pochádza, ľahšie ho vedome interpretovať namiesto toho, aby si kopírovala náhodný súbor asociácií.
Je to aj otázka toho, ako sa rozprávate s ostatnými ľuďmi zo scény. Nazvať The Cure čisto gothickou kapelou je trochu ako vynechať polovicu ich histórie. Vedomé rozlišovanie neslúži na to, aby si niekoho hodnotila, ale aby si lepšie rozumela tomu, čo nosíš a odkiaľ to pochádza. Ak sa pýtaš, kde presne prechádza hranica medzi týmito dvoma svetmi, oplatí sa pozrieť na kľúčové rozdiely medzi gothom a punkom.
V praxi sa tieto znalosti hodia najmä pri nákupoch online. Ak hľadáš konkrétny štýl a vieš, či ti ide o post-punkovú nedbajnosť alebo gothickú precíznosť, ľahšie odfiltrujete výsledky a nekúpiš veci, ktoré vyzerajú inak, ako si čakala. Namiesto všeobecných výrazov môžeš hľadať konkrétne detaily: oversize rebrovaný sveter oproti priliehavému korzetu s čipkovou vsadkou. To je reálny rozdiel, najmä keď nakupuješ bez možnosti vyskúšania.
Hranice medzi žánrami nikdy nie sú ostré a nemusia byť. Znalosť kontextu ti dáva viac slobody, nie menej. Môžeš čerpať z gothu, post-punku aj new wave súčasne, keď presne vieš, čo a prečo kombinuješ.
The Cure a gotika: blízko, ale nie celkom
The Cure je kapela, ktorá desaťročia fungovala na hranici niekoľkých scén a nikdy sa v žiadnej z nich úplne neusadila. Post-punk, new wave, pop, gotika, to všetko je v ich hudbe aj vizuáli, no žiadna z týchto zložiek nedominuje natoľko, aby vec uzavrela. Preto sa táto otázka vracia tak často a preto odpoveď vždy znie: „záleží na tom, čo hľadáš".
Ak ťa táto scéna inšpiruje a chceš ju pretaviť do konkrétnych kúskov oblečenia, pozri sa do obchodu Gotyka, kde nájdeš návrhy blízke aj surovému post-punku, aj prepracovanejším gotickým štýlingom.
